Prvý je okruhom pohľadov: plný očný kontakt. Cieľom je okamžité blikanie, kedy jeden poznáva a pripúšťa si toho druhého. Zachytávanie pohľadov objavuje indickú spiritualitu cez odraz metonymie: časť celku, svetlo očí pre svetlo oblohy. Každopádne, čerstvosť okamžiku chráni obraz od výrazu vizuálnych klišé, pretože pretínajúce pohľady fotografa a jeho subjektu vytvárajú kľúčové body vizuálnej cesty umiestnenej za okamžitým vnemom niekde mimo pevniny. Fakt, že tieto nepoznané tváre bezstarostne reagujú fotografovej, cudzincovej výzve, a že pretínajú jeho pohľad, a tiež sa pozerajú do našich očí, predstavuje Zsoltovu Indiu v kontinuálnej súčasnosti, ktorej sila sugescie ostáva rovnako aktívna ako yantra.

Druhý okruh interpretuje Indiu cez jej esenciálne znamenia a rytmy umiestnené na pokraji abstrakcie, ale na jej strane, v pulzujúcom svete symbolov, ktoré sú v Indii stále živé. Cieľom je tu okamžik, kedy sa cez obraz niečo čo existuje pri ktoromkoľvek  stretnutí odhalí, a to niečo, i keď ťažko vnímateľné, dáva zmysel prítomnosti či absencie, hazardu či predurčeniu, bytiu či nebytiu. Hovoríme o sérii obrazov uložených na hranici geometrie kódovanej vitality, geometrie základných rytmov, ktoré sa šíria celým symbolickým jazykom. Je to India, ktorá bola definovaná ako miesto posvätnosti skrývajúcej sa za isté drsné či neskrotné obrazy, minimálne artikulované presne tak ako niektoré echá starovekých hymien.