6.7.-4.9.2011

Miro Švolík patrí k výrazným predstaviteľom československej inscenovanej fotografie. Patrí do tzv. Slovenskej novej vlny, ktorá sa veľmi razantným spôsobom etablovala v pražskom prostredí 80.rokov a to najmä svojou inakosťou postavenou na hravosti inscenovaných situácií - tak vzdialených tradične vážnym dokumentaristickým praktikám. Pritom nešlo len o povrchnú hravosť, ale aj o zachytenie akejsi esencie tej doby, ktorá už nebola postihnutá tak výrazne normalizačným tlakom. 80.roky je preto možné chápať ako obdobie postupného uvoľňovania sa politických a spoločenských štruktúr. Generačný nástup slovenských fotografov tak vplával do vôd priaznivejších pre ich inakosť, vzdor, názor či gesto.

Tvorba Mira Švolíka je takmer vždy interpretovaná prívlastkami ako hravá, humorná. Tieto charakteristiky sa však veľmi často viažu na formálnu stránku jeho  fotografií. Témy ale autor volí vážne, postavené na osobnej skúsenosti  a do diel sa tak premietajú autobiografické motívy. Spôsob ako autor nakoniec tieto témy vizualizuje – vážnosť celej problematiky odľahčí.

Väčšina súborov tu prezentovaných mali svoju slovenskú premiéru v galérii Jána Koniarka v Trnave (2010), pod kurátorskou taktovkou Vladimíra Beskida. „Švolík s technickým aparátom vytvára osobité inscenovanie a videnia sveta. Prináša poetický a hravý svet „svetloobrazov“, kde nechýba esprit, humor, nadsázka, naivita pohľadu aj prešibanosť kombinácie. Pre Švolíka je charakteristická práca v cykloch – priraďovanie snímok, rozvíjanie myšlienky a príbehu v jednotlivých sekvenciách“ (Vladimír Beskid). Myslím si, že určitou zmenou vo vývojovej línii autora je vstup digitálnej techniky. Po roku 2000 čoraz viac do jeho tvorby preniká typ práce, ktorú je možné nazvať ako  posprodukcia digitálnych fotografií – čiže práca s fotografiami v počítači, ktoré farebne dotvára, kolážuje, ornamentalizuje, figúry  zmnožuje, telo rozkladá a opäť skladá v iných významoch a súvislostiach. Tri kľúčové série (Od zrodu až do smrti, 2009; Mliečna dráha, 2009;Veľká žena malý muž, 2010) výstavy premiérované v Trnave charakterizoval kurátor Beskid ako „metaforu plynutia času, ohmatávanie ženského tela v intimite ateliérového vesmíru, aj márnu mužskú túžbu zaznamenať krajinu žien.“ Nie som si však celkom istá, či táto charakteristika je najvýstižnejšia. Práve tým mechanickým  zmnožovaním ženských figúr, alebo ostrým porcovaním ženského tela sa slasť z pohľadu na ženské telo vytráca. Domnievam sa, že viac než len pohľad na nahú ženu trápi Mira Švolíka pozícia ženy v spoločnosti. Jednoducho žena je veľká a muž je malý, žena je dominantná, monumentálna, muž ňou síce pohne ale ten posun je nepatrný – stále je veľká a monumentálna. Nech sa akokoľvek muž na fotografii trápi, celistvosť ženy neohrozí. Hovorí sa o tom, že 21.storočie bude patriť ženám a myslím si, že to je ten problém nad ktorým si Miro Švolík premýšľa a je jedným z mála mužov, ktorí to aj tým ženám prajú.

Miro Švolík (1960, Zlatých Moravciach), absolvent FAMU v Prahe (1981-87), žije a tvorí v Prahe a Kostelci nad Labem. Od roku 2009 kurátor galérie Solnice, České Budějovice a vedúci Ateliéru kreatívnej fotografie na VŠVU v Bratislave.  www.mirosvolik.cz.

Bohunka Koklesová