7.9.-2.10.2011

9 ROKOV S BORISOM

Boris prišiel na Katedru fotografie VŠVU vyučený, s maturitou, po vojne ako zrelý človek, ktorý už niečo o živote vedel. Očaril nás skromnosťou, húževnatosťou a jedinečnosťou  autodidakta. Pochádza z Galanty a svoj talent najskôr uplatňoval v muzike, založil a viedol hudobnú skupinu SUN.  V 18 tich našiel otcov Zenit a naučil sa vyvolávať čiernobiele fotografie, ktoré navyše svojsky koloroval. Robil to na plné „pecky“,  vybudoval si vlastný rukopis, jeho fotografie mali atmosféru,  farbami vytváral to, čo nosil a videl vo svojom vnútri.
V jeho prvých semestrálnych prácach na starých stenách kolorovaním „otváral“ rôzne imaginárne svety.  Vyfarbovanie mal hlboko v sebe a bolo ťažké ho presvedčiť, aby si vyskúšal aj iné možnosti fotografického média. Ale podarilo sa. Najskôr to bol intermediálny projekt  s citáciou starých malieb, v ktorých robil malé posuny. Napríklad  ľuďom na obraze pridal  úsmev, keď  sa škvarili v pekle. V tom čase  Matúš Zajac hľadal talentovaných fotografov pre spoluprácu so začínajúcim časopisom týždeň a zároveň náš ateliér začínal dvojsemestrálny dokumentárny projekt o Slovensku. V Némethovi sa začal prebúdzať fotograf - dokumentarista.
Bakalársku prácu realizoval v zariadení bezdomovcov RESOTY. Boris, ktorý nikdy „nepoznal“ Boha, bol uveličený osobnosťou katolíckeho kňaza Antona Srholca. V dokumente zachytil jeho vôľu založiť a prevádzkovať dom pre bezdomovcov.  Projekt doplnil teoretickou prácou, ktorá čerpala z denníka tohto dlhé roky tajného kňaza a prakticky dodnes disidenta. Za tento projekt získal cenu Katedry fotografie. V piatom ročníku stážoval v Poľsku. Konceptuálne poňatá diplomová práca Dictionary document sa skladala z remeselne perfektných čiernobielych fotografií naplnených metaforami a prirovnaniami, ktoré boli doplnené textom z významového slovníka charakterizujúcim  javy nášho sveta. Týmto spojením vznikli  nadčasové zovšeobecnenia o ľudskom bytí. Aj keď sú v projekte fotografie z našej tvorivej dielne v Berlíne, väčšina týchto obrazov vznikla na Slovensku. S nástupom na doktorandské štúdium sa Németh vydal „do sveta“. Získal štipendium  v Holandsku, cestoval po Ukrajine, Česku, Francúzsku, Chorvátsku a ďalších krajinách. Prišiel prvý úspech  v podobe  tretej ceny v súťaži Czech Press Photo za reportáž z volieb v Žehre, ktorú nafotil počas nášho  workshopu na Spiši. Neskôr to bola prvá cena v krajinárskej súťaži Štít Viléma Hekela za cyklus fotografií o Holandsku. Usilovne sa zúčastňoval aj ateliérových a katedrových výstav, svoje fotografie prezentoval  aj prvý krát na „západe“ v belgickom Bruseli. Na katedre a v ateliéri bol kamarátom mladším spolužiakom, ktorých nezištne zasväcoval do svojich výskumov.
Svojimi presahmi ku konceptuálnemu dokumentu Boris Németh „posunul“ dokumentárnu fotografiu na Katedre fotografie VŠVU hodne dopredu. A na záver ešte pridám príhodu, ktorá sa odohrala počas projektu Slovensko v roku 2005. V dedinke Príslop, skoro na ukrajinskej hranici, sme navštívili pravoslávny kostol počas bohoslužby. Po jej skončení bolo pred kostolom podávané bohaté občerstvenie. Podľa východného kalendára  to bol sviatok panny Márie, ale podľa nášho bolo Borisa. Bolo veselo a domáce ženičky s vodkou sa vytešovali z našej návštevy pričom mnohí z nás sa opili pod „fotografický obraz boží“.

August 2011                                                                                
Ľubo Stacho

„Slovakia im lovin it“

Boris Németh patrí do dosť početnej skupiny fotografov – dokumentaristov, ktorých ťažiskové snímky vznikajú často pri plnení iných pracovných (fotožurnalistických) úloh (prototypom takéhoto fotografa v našom prostredí bol svojho času Juraj Bartoš). Podobne ako ďalší slovenskí fotografi mladšej a strednej generácie (Martin Kollár, Andrej Balco, Lucia Nimcová, Jozef Ondzik, Martin Marenčin) ako street photographer (alebo skôr country photographer ?) zaznamenáva vizuálne pozoruhodnosti, nesúladnosti, mimovoľné nedorozumenia v konštelácii ľudí a vecí. Dosť bežný postup, ponúkajúci efektné fotoreportérske riešenia, avšak popri ňom vznikajú aj snímky, v ktorých je Némethov osobitý prístup viac zreteľný.

Ľudia sú v jeho snímkach síce väčšinou prítomní, ale ich prítomnosť je často marginálna. Fotografa zaujímajú viac ľudské produkty a prostredie, ktoré spolu vytvárajú. Uhol záberu niekedy smeruje ponad horizont, do priestoru, kde sa odohrávajú efemérne deje, zdôrazňuje sa moment komunikácie (textovej, fónickej), odkazu do „iných sfér“, dokonca istej transcendencie (ale skôr v ironickom zmysle).

Boris Németh ako pohotový fotožurnalista má zmysel pre paradoxy, ale jeho najlepšie snímky obsahujú jemné významové nuansy, vďaka ktorým postupne vzniká iná, viac sublimovaná výpoveď o Slovensku – produkte a zároveň „obete“ spoločenskej transformácie po roku 1989.

Aurel Hrabušický – Kurátor Slovenskej národnej galérie v Bratislave

„EUROPE“
Némethov niekoľko rokov budovaný a stále ešte neuzatvorený projekt Európa má ambiciózne ciele - dokumentaristicky zaznamenať životné okamihy v čo možno najširšom európskom priestore - od krajného východu až po krajný západ. V našich pomeroch to prináša isté realizačné úskalia - podľa počtu a závažnosti snímok je zrejmé, že na niektoré európske "miesta" mal autor viac času a inde sa iba mihol. Napriek tomu už doteraz sústredený obrazový materiál svedčí o tom, že autorovi sa podarilo pozbierať dostatok pozoruhodných dokladov o aktuálnom stave európskej civilizácie.
Némethov spôsob fotografovania korešponduje so širokým prúdom aktuálnej živej fotografie. Zaznamenáva často paradoxné situácie vo viacerých priestorových plánoch, plne využíva celý obrazový formát, vie upriamiť pozornosť diváka na zdanlivo marginálne úkazy a deje, počíta s veľkým formátov zväčšenín, na ktorom sa uplatnia detaily na menšom formáte nečitateľné. Spôsobuje to menší problém - snímky tohto druhu sa ťažko reprodukujú v bežných výstavných katalógoch. Autorove najlepšie zábery prekračujú však prekračujú žánrové hranice bežnej reportážnej fotografie - odrážajú stav  akejsi okamžitej nerovnováhy, zaznamenávajú realitu trochu záhadnú, realitu, ktorej zmyslu celkom nerozumieme. Možno sa v tom prejavuje jeho školenie - Boris Németh je absolventom fotografického ateliéru Ľubomíra Stacha na VŠVU v Bratislave a vedúci ateliéru sa viac rokov usiluje o druh akéhosi mysteriózneho fotografického dokumentu. Németh naproti tomu je skôr klasický fotoreportér s tou výhradou, že v jeho podaní aj bežné situácie vyznievajú mysteriózne a obľúbené rekvizity, "oporné body" cestujúcich fotoreportérov, pozoruhodnosti rôzneho druhu - miestne pomníky, reklamné a propagačné plochy, svojrázni jedinci - sa ťažšie "predávajú", lebo sú zbavení vonkajškovej atraktivity.

Boris Németh v tomto smere nadväzuje na mnohoročnú tradíciu fotografie záhadných zoskupení, skrumáže ľudí a vecí uprostred bežného života, dokáže však do tejto tradície vniesť aktuálny zmysel. Zvláštnosti, niekedy aj paradoxy súčasného životného štýlu, odlišného v krajinách západnej a východnej Európy sa objavujú v jeho snímkach nielen vďaka bleskovej reakcii na prebiehajúci dej, ale aj vďaka výraznému optickému skresleniu alebo len nepatrnému posunu zorného uhla fotoaparátu. Je pozoruhodné, že v porovnaní s inými našimi autormi tejto orientácie sa Borisovi Némethovi viac darí v západnej ako vo východnej Európe. Znamená to azda, že globálne znaky súčasnej civilizácie sú viacej zrejmé v západnej ako vo východnej Európe ? 

Aurel Hrabušický – Kurátor Slovenskej národnej galérie v Bratislave