Na fotografiách Dominiky Horákovej sa mnohé predmety dennodennej potreby stávajú vizuálne zaujímavými objektmi. Z periférie nášho obyčajného života sa presúvajú do centra našej pozornosti.

Tieto predmety či akési fragmenty reality v podstate reprezentujú to, čím sú, a to s veľmi presným priam topografickým záznamom. Pritom ich vymedzením, či vytrhnutím z ich prirodzeného prostredia sa často stáva, že objekty nadobúdajú charakter akejsi materiálovo „chudobnej“ sochy, alebo „banálneho“ abstraktného obrazu. Prepojenia s maľbou či minimalistickou sochou sú nám celkom zrozumiteľné. Istú dávku emocionality vnášajú do niektorých obrazov efemérne prvky, akými je svetlo, vietor, oblaky, more či odrazy reality v skle. Východiskom pre takéto uvažovanie sú v tvorbe autorky princípy tzv. dokumentárneho obratu 90.rokov, ktorý ako reakcia na „pošetilú“ postmodernu pritiahol pozornosť autorov k racionálnejšiemu postoju voči svetu, k schladeniu foriem a k uplatneniu celej rady dokumentaristických praktík. A tento postoj pretrváva v súčasnej fotografii doposiaľ.

Výstava Možnosti priestoru sa skladá z niekoľkých samostatných cyklov, ale spoločne reprezentujú jednotný názor autorky, ako aj jej veľmi presné intelektuálne vymedzenie. Celej rade samostatných fotografických cyklov predchádzal súbor Lost in Space(2006), ktorý hádam ako prvý výraznejším spôsobom definoval vizuálny jazyk autorky. Neskoršie diela rozvíjajú tu stanovené princípy a postupne variujú a spresňujú stanoviská. Práce z  posledných rokov rozdelila Dominika Horáková do niekoľkých samostatných kapitol nazvaných Office (2009), Laboratory(2010), Luxus (2011), Malé mesto (2011), Tak ďaleko tak blízko (2011), Maľba (2011), Predpriestor (2013) a Stena (2013). Za tie roky si autorka vypestovala mimoriadnu citlivosť pre tzv. „nenápadné situácie“, ktoré v realite málokto vníma, pritom však disponujú často absurdnou - protichodnou hrou dvoch situácií na obraze. Protiklad, ktorý môže byť založený na tvarovej, grafickej, kultúrnej či inak výraznej rozdielnosti. Tieto kontrasty vyhľadáva Dominika Horáková v urbánnych, periférnych prostrediach, ale aj v priestoroch svojho vlastného životného prostredia. Zaujímajú ju objekty, ktorých účel je nám nejasný, nerozumieme všetkým tým moderným výdobytkom, detailom technických prístrojov v sterilných novostavbách. Je nám však jasné, že plnia svoj účel, ale súčasne môžu reprezentovať vzrastajúce konzumné nároky celej spoločnosti. I samotná tvorba autorky v celej svojej komplexnosti stojí na dvoch množinách jej záujmu: na materiálovo chudobných predmetoch, ktorých účel je nám jasný a na supermoderných, často plastových prvkoch, ktorých význam pre nás zostáva nezrozumiteľný. V podstate sa tým kopíruje postoj nejedného sociológa, ktorý tvrdí, že náš život je veľmi nestabilný, nakoľko nedokážeme postupne vstrebávať čoraz komplikovanejšie technické vymoženosti, ktoré sa obmieňajú v čoraz kratších intervaloch. V rámci výstavy Možnosti priestoru autorka prezentuje súbory fotografií z cyklovLaboratory(2010), Predpriestor(2013),Zenová záhrada UK (2012),alebo cyklus TheWall (2013), ktorým posúva doterajšie hľadanie realít autorkou aj k individuálnym výkonom „streetartistov“. Tí sú na fotografiách konfrontovaní s inštitucionalizovanými detailmi dopravných označení, čo oficiálnych oznamov. Vzdor či revolta tak stoja v opozícii voči normám a pravidlám.

Dominika Horáková nás svojimi súbormi nabáda k pochopeniu akoby alternatívnych hodnôt fotografovaných vecí, objektov a priestorov. Na týchto fotografiách sme totiž s nimi úplne inak ako pred tým.

BohunkaKoklesová