Pavol Breier je kľúčovou postavou novej vlny fotografického dokumentarizmu, ktorá sa na Slovensku sformovala na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.

Dokumentarizmus toho typu sa vyhýbal príležitostnému a reportážnemu fotografovaniu, nevyhľadával „rozhodujúce okamihy“. Naopak, bol založený na stanovení si istej témy a určení jasne definovaného projektu, ktorý potom fotograf systematicky a niekedy aj dlhodobo realizoval. Vznikal tak akýsi obrazový archív, pri ktorom fotografická hodnota jednotlivých záberov bola síce vítaná, ale nie určujúca.

Už začiatkom sedemdesiatych rokov si Pavol Breier zvolil tému, ktorá ho zaujímala azda najviac a v tomto súbore dostala aj svoju podobu a z nej vyplývajúci názov Pastieri. Predstavujú sa tu obrazy zo života pastierov oviec, salašníkov, predovšetkým na Slovensku, no nie iba na Slovensku, zábery, ktoré vznikali v priebehu štyridsiatich rokov. Už z toho vidieť, že je to téma pre autora zásadná. Breierovo pastorále, obrazy zo života ovčiarov, však samy nie sú témou, sú len námetovým východiskom. Fotografa odjakživa zaujímali ľudia, ktorí žili na okraji alebo až za okrajom súčasnej civilizácie stále vyšších technológií a stále vyššej spotreby, civilizácie, ktorá ovláda ľudstvo dôslednejšie než akýkoľvek minulý alebo súčasný politický systém. To je jeho skutočná téma.
Pre Pavla Breiera nie je ani také dôležité, či títo ľudia žijú na salašoch v odľahlých končinách Slovenska, alebo v buddhistických kláštoroch v Tibete. Vždy sú to ľudia, ktorí si jednoducho zvolili iný prístup k životu než väčšina ostatných. Viac sú odkázaní sami na seba, ponechaní sebe samým, nezriedka čeliaci spoločenskej odlúčenosti a ľudskej osamotenosti. Nemusia však držať krok s väčšinou a viac priestoru im ostáva aj na osobnú nezávislosť. Na salašoch sa obvykle neobjavovali ani propagandistické plagáty, ani transparenty. Svet ovládaných bol totiž príliš ďaleko.
V slovenskej kultúre má pastiersky spôsob života a osobitne jeho umelecké prejavy významné postavenie. Dokonca valašská, pastierska kultúra bola dlhý čas jedným z určujúcich prvkov kultúrnej identity Slovákov. Moderné slovenské umenie sa často odvolávalo na túto tradíciu, čerpalo z nej nielen konkrétne námety, ale aj životnú filozofiu – dlho symbolizovala voľnosť, slobodu a nezávislosť uprostred spoločnosti, ktorej chýbali práve tieto hodnoty. Aj v časoch neúspešnej výstavby socializmu (a komunizmu) priťahoval spôsob života pastierov – a vrchárov vo všeobecnosti – viacerých umelcov aj fotografov celkom prirodzene, veď spomínané hodnoty tu boli ešte vzácnejšie.
Hrdý jednotlivec stál v protiklade voči ovládanej väčšine, tradície (kresťanské, ľudovej kultúry) stáli proti direktívne riadenej sekularizovanej spoločnosti. Z tejto pozície vychádzali fotografické cykly Martina Martinčeka, z nej vychádzal o čosi neskôr aj Pavol Breier. Ako bytostný dokumentarista si však čoskoro uvedomil, že spoločnosť sa rýchlo mení, že tento existenciálno-romantický základ interpretácie tradičnej valašskej kultúry ustupuje do pozadia, že pastieri uprostred „reálneho socializmu“ musia byť takisto viac reálni, obvyklí, každodenní.
Breierovi pastieri, ovčiari sú predovšetkým obyčajní ľudia, ktorí sa však živia nie bežným spôsobom a žijú v neobyčajnom prostredí. Musia znášať dlhodobé odlúčenie, tieseň zaháňajú alkoholom, ale aj spoločným sledovaním televízie, ich ovčiarski psi sú skutočne „najbližšími priateľmi človeka“. Stále viac si musíme zvykať, že vedľa typických produktov pastierskej kultúry – ozdobne vyrezávaných črpákov, píšťal a fujár, ktoré slúžia skôr ako dekorácia – nájdeme satelitné antény a iné produkty súčasnej civilizácie.
Breierovo pastorále, obrazy zo života pastierov, sú spravodlivé, teda dokumentaristicky vyvážené. Jeho fotografické videnie je prevažne vecné a triezve, ale niekedy aj do záberov z bežných pracovných činností prenikne mystické (proti)svetlo, krajina naokolo zostáva v jeho záberoch nádherná, pretože nie je ľuďmi príliš poznačená, občas sa ešte popri vyzdobených božích mukách preženie stádo oviec. Autorovi neuniká ani aktuálna komercionalizácia salašníctva, v ktorej sa salaše premieňajú na akési špecializované nákupné centrá v prírode. Breierove reálne defolklorizované postavy pastierov a ich stád tu už nie sú potrebné. V rámci konzumných očakávaní sa menia na gýčovité sochy a sošky, náladotvorné rekvizity.
Prostredie a spôsob života pastierov však aj dnes zostáva natoľko jedinečný, že fotografa naďalej povzbudzuje na vytváranie fotografickej poézie. Niekedy je paradoxná, často dokumentaristicky drsná, ale účinná.

Aurel Hrabušický