Krajina pre mňa znamená pohľad do metaforického sveta o sebe, v ktorom pozorovateľ uzrie svoj odraz alebo sa, možno, stretne s tajomstvom Stvorenia, či so skutočnosťou, ktorá sa od neho líši tvarom, no jej podstata je rovnaká ako podstata všetkého.

Je to spôsob ako uvažovať o škále a rozmere existencie, berúc dva rozmery ako východzie a násobiac ich pomocou predstavivosti, ktorá ich robí multidimenzionálnymi.

Krajina sa stáva podmienkou a ospravedlnením toho, „že tam som“, s cieľom odkryť ďalšiu časť nesmierneho tajomstva Stvorenia a zároveň sa stretnúť so vzdialeným a skresleným odzrkadlením toho, čo si človek myslí, že vidí a zobrazuje. Je tiež dokonalým ospravedlnením toho, že nevidím svoje telo, alebo telo kohokoľvek, kto by mi pripomínal moje večne neprimerané ego. Napriek tomu je moje hľadisko to, ktoré zjednocuje moje túžby, a preto sa vraciam k sebe, zaznamenávajúc všetko od vzorov správania po jednotlivé podnety, a znovu interpretujem skutočnosť vlastnými pojmami.

Tento proces považujem za vzostupnú špirálu, ktorá sa opakuje, ale nie vždy v rovnakom bode, javí sa známa, hoci obsahuje množstvo premenných, najmä čas a priestor – zrejme najpodstatnejšie črty fotografie. Fotografia je schopná sledovať beh času antagonisticky, porovnaním toho, čo bolo, s tým, ako to vyzerá teraz. V našom rozmere času vyzerali medené kaňony v Chihuahue dlhé roky „rovnako“, teraz sa to však zmenilo; mnohé veci, ktoré sme videli pred desiatimi rokmi sa vplyvom rôznych príčin nenávratne zmenili, napríklad zosuvmi a novovzniknutými sopkami. Viac než kedykoľvek predtým nám dnes fotografia dokáže zobraziť zrýchľovanie zmien v čase.

Prostredníctvom fotografie som schopný zjednotiť význam môjho prostredia nielen so snímkami pochádzajúcimi od mojich učiteľov – môjho otca, Ansela Adamsa, Huga Brehmeho, Edwarda Westona, Álvareza Brava, ktorých fotografie sa stali stereotypickými – ale aj s vlastnými pokusmi prispieť do tejto oblasti.

Krajina je ako koža našej skutočnosti: keďže je živá, neprestajne sa mení, a náš pohľad sa mení spolu s ňou.

Ak je vytváranie stereotypov súčasťou pohľadu, ktorý závisí na množstve podmienok a ideológií, potom je znovuzjavovanie archetypov v krajinách snahou nesúcou prísľub stálejšieho a komplexnejšieho vedomia životného prostredia, v ktorom sa naše dejiny prelínajú s niečím väčším než nejakou statickou víziou. Ide o dynamiku vzťahu s individuálnym aj kolektívnym prostredím zároveň.

Čo pre mňa táto krajina znamená?

Ako som už povedal, prajem si mať komplexnejší pohľad na moje životné prostredie. Chcem fotiť miesta považované za „národné pamiatky“ a „pamätihodnosti“, zachytiť ich vlastnosti v obrazoch a vyjadriť čo pre nás znamenajú alebo znamenali. Čosi mi vraví, že znovu si obzrieť známe alebo aj menej známe panorámy je v tejto chvíli dôležité.