Fedor Gabčan : Ľudia z pevnosti

Dívať sa, alebo vidieť?

Sotva existuje absurdnejšie slovné spojenie ako humanistická sociálna fotografia. Ako napríklad železná obruč z dreva. Chudoba a život na dne, úbohosť v čiernobielych fotografiách, a súčasne súcit, empatia, štipka humoru a zavše reálna absurdnosť, napríklad obraz opusteného člnu medzi vysokými múrmi pevnosti.

Na obrazoch Fedora Gabčana vtedajší obyvatelia pevnosti nie sú zobrazení ako poľutovaniahodní úbožiaci z bulvárnych stránok, ale ľudia čo žijú svoj plnohodnotný ťažký život. Sú takí, ako my, ale z nejakého dôvodu sú nútení svoj život prežiť v podstatne tvrdších podmienkach ako my. Títo ľudia sa nehanbia za svoju situáciu a odhaľujú tvár a osobnosť, prejavujú dôveru Fedorovi, ktorý ju nezneužíva. Nehľadal senzáciu, neodsudzoval, len dokumentoval situáciu v duchu najlepších humanistických tradícií. Múry hradieb, ktoré zažili bitky, boje, delové gule teraz poskytujú bezpečný domov, ochranu tam nasťahovaným. Dospel som k záveru, že tieto pevnostné valy môžu slúžiť dobrému účelu, len záleží na nás ľuďoch, ako ich budeme využívať.

Tieto fotografie boli uložené v zásuvke, teraz sa im dostáva publicita, pričom väčšinou ľudia zobrazení na fotografiách už nežijú, alebo sa stratili. Porovnávanie meniacej sa skutočnosti s tým, čo zaznamenáva fotografia, ktorá už zostáva natrvalo tá istá, vyvoláva priam mystický pocit. Realita sa časom zmenila, no obraz, ktorý fotografia zachytila sa nikdy nezmení. Tieto fotografie nestrácajú na hodnote, aj keď boli zhotovené pred štyridsiatimi rokmi. Je to chvályhodné. Zobrazená skutočnosť nestratila na aktualite, nezmenila sa, títo ľudia (alebo ich potomkovia) žijú buď o niečo lepšie, alebo ešte horšie, ako vtedy. Známy maďarský básnik Mihály Vörösmarty v jednej svojej básni si položil otázku: dostal sa svet o kúsok vpred, všetky tie vedomosti, múdrosti, čo sa nachádzajú v knihách, zmenili svet? Básnik je pesimista. Som aj ja. Ale otázku, trošku ju zmeniac, môžeme položiť aj takto: zmenilo sa niečo, mohlo sa niečo zmeniť tým, že sme tú hlbokú biedu zachytili?

Moja odpoveď na túto otázku je zväčša negatívna, ale možno práve teraz, keď hľadím na fotografie Fedora Gabčana, mám trochu iný názor. Znázorňovaná skutočnosť sa stala dôležitou a cennou vďaka tomu, že už neukazuje súčasný každodenný život, radosti, bolesti obyvateľov pevnosti, ale hovorí o ľudskosti tých, ktorí v týchto ťažkých podmienkach dokázali žiť sebavedome, s vedomím svojej ľudskej dôstojnosti, čo sa v tomto zdegradovanom prostredí ešte viac zvýraznilo. V tomto prípade možno skonštatovať, že správne konal, keď v rokoch 1968 až 1972 zhotovil tieto snímky, a správne konal, keď po štyridsiatich rokoch nám ich ukázal.

Prosím vás, aby ste sa nielen dívali, ale aj všimli si, čo je pod povrchom fotografie. A potom možno sa stane niečo...

Károly Kincses