Názov: Nevidené mestá

Vývoj projektu

Séria Unseen Cities (Nevidené mestá) skúma spôsob, akým vnímame krajinu, ponára sa do vzťahu medzi fyzickou realitou, ktorú možno vidieť voľným okom, krajinou, ktorú vidíme cez objektív, a napokon krajinou zachytenou na fotografii.

Posledné fotografie série predstavujú nepoznaný pohľad na vybrané krajiny, pretože v rámci jedného obrazu kombinujú rôzne vizuálne reprezentácie toho istého fyzického priestoru. Preto spájajú rôzne spôsoby videnia krajiny a vytvárajú obraz, ktorý možno vidieť len na obrazovke alebo ako print.

Začala som s akoby 35 mm fotografiou krajiny, potom som použila viaceré efekty, skreslenie profilu šošoviek, chromatické aberácie a transformácie. Identifikovala som niekoľko spôsobov, ktorými sa mení vzhľad krajiny vďaka rôznym šošovkám, ohniskovým vzdialenostiam atď. A vybrala som z nich tie najpozoruhodnejšie, ktoré budú súčasťou finálnych obrázkov.

Práve preto je napodobenina 35 mm fotografie krajiny najbližšia tomu, čo by sme videli voľným okom. Vzhľad krajiny meniaci sa spolu s objektívmi je dosiahnutý deformáciou profilu a transformáciou šošoviek. Ale to, čo v konečnom dôsledku umožňuje zdôrazniť tieto deformácie tak, aby sa dali porovnať s pôvodnou fotografiou, je obrazovka (alebo print).

Názov: Popretie

Táto séria bola inšpirovaná tromi náhodne nájdenými fotografiami slávnostného obeda rodiny v komunistickom Rumunsku (moja rodná krajina).

Vývoj projektu:

Séria spochybňuje klasické vnímanie fotografie ako nástroja na zachytenie reality a fotografa ako strážcu pravdy. Skúma priestor medzi realitou a jej reprezentáciou, a tiež rolu fotografa. Znovuobjavovanie starých rodinných fotografií, ktoré boli uchovávané ako materiálne objekty; tvorenie nových, digitálnych; tento projekt skúma „materiálny“ a „virtuálny“ potenciál oboch možností. Pomocou podobných procesov reprodukcie skúša ich schopnosť zobrazovať. Projekt sa snaží dať znova význam priesečníku medzi fotografiou, reprodukovateľnosťou a umeleckým prejavom, čím naznačuje novú interpretáciu fotografie ako prostriedku reprezentácie.

Zo začiatku je projekt postavený na historických, sociálnych a antropologických aspektoch. Snaží sa teda vzbudiť rodinnú atmosféru, aby ilustroval životy a zložité ekonomické, sociálne a kultúrne problémy Rumunov v období komunizmu.

Projekt pokračoval a ukázalo sa, že najväčšími každodennými problémami boli prístup k jedlu a antikoncepcia. Plánované rodičovstvo neexistuje, potraty sú zakázané a ženy si ich samy vyvolávajú plastovými rúrkami (stovky tisíc rumunských žien zomrelo počas komunizmu v dôsledku takýchto praktík). Historickejšie je ukázaný protikomunistický odpor v horách, jeho tragický koniec spôsobený zradou špiónov. Vláda ich štedro odmeňovala funkciami v mocenskom aparáte alebo hmotným tovarom. Zamestnanci kradli materiál z práce, deti boli šikanované, vzťahy nefunkčné a milenci dokázali vykonať pomstu kyselinou.

Na ďalšej úrovni projekt vychádza z koncepčných a filozofických aspektov – filozofia jazyka či právne a etické záležitosti. Preto sa vyskytujú hrozby z porušovania autorských práv (napríklad je spochybnená účinnosť zákonov o spravodlivom používaní vizuálnych snímok, o často nezákonnom používaním štočkov, ale aj rôzne aspekty súvisiace s výstavou, kopírovaním a distribúciou snímok). Filozofia jazyka začne byť nástrojom pri hľadaní správneho používania výrazov, pri hľadaní definície alebo objasňovaní použitých konceptov. Okrem toho sa používa aj na presadzovanie hraníc štandardizovaného jazyka a navrhnutie začarovaných kruhov, ktoré sa môžu vytvárať („môžete povedať" autorské práva „vlastnými slovami?")

Tieto dve úrovne projektu (sociálno-ekonomická a filozofická) sú však vzájomne prepojené, pretože projekt kladie otázky súvisiace s autorskými právami k snímkam (Komu patria nájdené fotografie, kto vlastní autorské práva? Má autor plné autorské práva na celú sériu, pretože je založená na nájdených fotografiách?) alebo s tzv. negatívnym overovaním (Môžu byť mená „postáv" zamieňané so zvyčajnými menami z reálneho života?)

Ak sú použité mená obvykle používanými v rumunskom jazyku, dalo by sa povedať, že vyrozprávané príbehy sú typickými pre spoločnosť komunistického Rumunska. Je vysoká pravdepodobnosť, že dievča študujúce na zdravotnej škole sa bude volať Nina a aj pomôže švagrinej s nelegálnym potratom. Alebo že sa bojovník proti komunizmu bude volať Tim (skratka od mena Timotej), strávi sedemnásť rokov vo väzení a nikdy sa neožení. Negatívne overovanie je teda nemožná. Zároveň sú však všetky postavy vymyslené, lebo v skutočnosti som nikdy nestretla (bývalú) študentku zdravotnej školy Ninu ani protikomunistického bojovníka Tima. Všetko je založené na detských spomienkach, príbehoch, ktoré mi rozprávali starí rodičia, ktoré som čítala v postkomunistických rumunských médiách alebo o ktoré sa so mnou dnes delia moja mama a jej priatelia. Ak sa náhodou mená skutočne zhodujú s reálnymi príbehmi, tak je to zhoda okolností, ktorej sa nedalo vyhnúť.

Presne tento aspekt tvorí jadro projektu: Ak sú všetky postavy vymyslené (a všetky papierové fotografie sú znova odfotografované, digitálne upravené a prerobené do digitálneho obrazu), čo je potom realitou, ktorú sa v tradičnom ponímaní snaží fotografia reprezentovať? Je umelec stále strážcom pravdy (alebo je tvorcom „inej“, „všeobecnej“ pravdy/reality?). A napokon, čo je dnes úlohou fotografa?