Bruno CATTANI „Frammenti” (Fragmenty)

Cattani tvrdí, že fotografia dokáže odkryť veci, ktoré – kým sa na ňu nepozrieme – ostávajú skryté v zjavnej obyčajnosti reality, a že ich, vďaka dobre zvolenému uhlu a svetlu, dokáže zachytiť len to diabolské zariadenie uzavreté v hĺbke fotoaparátu. Samozrejme, konečný výsledok, predtým, ako ho vidíme my, videl ten, kto fotografiu vytvoril. Alebo niekedy možno ani nevidel, možno len predpokladal, možno len vycítil, tak ako všetci veľkí fotografi. A možno tú záhadu pochopil až pri procese vyvolávania – rovnako ako porozumie Thomas (David Hemmings), protagonista filmu Michelangela Antoniniho Zväčšenina, paradoxnému symbolu odkrývajúcich sa predností fotografie, keď v parku vytvorí snímky, ktoré po vyvolaní umožnia vidieť pokus o vraždu.

Práve toto Zjavenie, zázrak náhodného stretnutia, znovuobjavenej spomienky spája Cattaniho práce. Termín „Memorie” (Spomienky), ktorým Bruno pomenúva svoj cyklus, tak nadobúda dvojitý význam obsiahnutý v slove presiaknutom čarom a významami: fotograf na ceste životom zažíva situácie, ktoré v ňom spúšťajú a odkrývajú akési zapadnuté vedomia. Vedomia, ktoré dlho ostávali nemé ako nevyužívané zmysly. Pozerať sa na tieto obrazy je ako stratiť sa v spomienkach a pocitoch, v asociácií zmyslov, ktoré by sa za iných okolností z našich myslí nikdy nevynorili. Aká úžasná je schopnosť fotografie rozvíriť predstavivosť, nakopnúť fantáziu a niekedy aj vyplaviť na povrch spomienky na sny a duchov, na miesta, kde sa miešajú reálne skúsenosti, prečítané romány a odpozerané filmy. Vďaka nášmu sentimentálnemu vzdelaniu si človek môže všimnúť niečo, čo mu pripadá známe napriek tomu, že sa s tým v reálnom živote nikdy nestretol. Pomocou fotografií, aké robí Bruno Cattani, môžeme uchopiť hlbokú pravdu výroku Charlesa Simica: „Môže človek cítiť nostalgiu za miestami a časmi, ktoré nezažil? Podľa mňa áno.”
V Cattaniho raných prácach bolo všetko akoby šedé a ponuré, svetlo ustupovalo temnote a jemné mraky bránili lúčom slnka preniknúť závojom zahaľujúcim modrú oblohu. Teraz sa nám poznaný svet zdá byť jasnejší, aj napriek neustálej prítomnosti akejsi bielej hmly, snežnej žiary, ktorá akoby pohľad zastierala slabými vločkami bieleho snehu – a to nám pripomína vzdialenosť od miesta a času, ktoré nikdy nemôžu byť rovnaké ako tie, v ktorých sme teraz ponorení. Arikha poznamenala, že štýl je pre umelca „frekvenciou rovnako, ako je frekvenciou tón hlasu je pre človeka".
Cattani si osvojil vlastný osobitý štýl, už na prvý pohľad rozoznateľný. Brunov hlas sa možno v priebehu času stal tichší, tlmenejší, no o to plnší pocitov a nuáns. Vo svojich fotografiách teraz „nasleduje svoje srdce”, ako povedal Blaise Pascal („Srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nevie nič.”), čo nemá byť chápané ako sentimentálnosť vhodná pre akúkoľvek príležitosť, ale ako myšlienka, poetická intuícia mysle, čo nám dovoľuje vidieť realitu spojeným objektívom srdca a rozumu zároveň. Jeho snímky sú výsledkom svetonázoru a vnímania, ktoré vie vyberať vhodné miesta. Štýl a tón v týchto fotografiách prenikajú a zjednocujú všetko, vyvolávajú pocity, ktoré ďaleko presahujú potešenie očí, aby sa stali úvahami o hodnote a význame existencie zachytenými neoddeliteľnými víziami poznaného a magického. Myslím si, že Cattaniho fotografie sú potvrdením hlbokej pravdy vyslovenej Glennom Gouldom: „Cieľom umenia nie je dočasné zvýšenie hladiny adrenalínu v krvi, ale postupné, celoživotné budovanie zvedavosti a vyrovnanosti.”

Úryvok z eseje Sandra Parmiggianiho apríla 2017, ktorá vyšla v knihe „Frammenti" (Corsiero Editions) sprevádzajúcej výstavu.