Pre umelecko-historické hodnotenie umenia Květoslavy Fulierovej (*1932) nie je možné, a to aj napriek diametrálne odlišnému umeleckému zameraniu, oddeliť jej pôsobenie od tvorby jej dlhoročného partnera Júliusa Kollera (1939–2007). Na prvý pohľad by sa zdalo, že ich možno prepojiť ako vzájomne komplementárnych, no nie je to také jednoduché – skôr by mohlo platiť, že navzájom pre seba predstavovali určitú bázu.

 Ona fotograficky zaznamenala mnohé jeho najdôležitejšie efemérne sekundy (v správny čas na správnom mieste), on zas ovplyvnil jej pôvodne klasickú konzervatívnu grafiku smerom k sui generis konceptualizovanému psychozáznamu. S týmto súvisí aj fakt, že do zrelého obdobia svojej umeleckej tvorby vstúpili v podstate až spolu. Kľúčová však je ešte jedna ich spoločná črta – úplne otvorený prístup k formálnemu výsledku umeleckej činnosti, vedomá voľbá neísť s hlavným či akýmkoľvek prúdom aj za cenu zúženia hraníc, v akých má dielo možnosť pôsobiť. Koller to definoval prijatou ufonautskou identitou a zámernou strohosťou, jednoduchosťou až programovou naivitou (neselektívnosťou) výtvarného jazyka. Fulierová zas prijatím neexpanzívnej roly človeka, ktorý umeniu za každú cenu nevnucuje pečať svojej neustále gradujúcej originality, ale ktorý sa radšej necháva s gotickou pokorou inšpirovať a svoje inšpirácie zas s jemnosťou a citom zachytáva a tak fixuje. Na Slovensku obvykle nevieme, čo si počať so solitérmi tohto druhu – preto aj väčšinou musia na svoje uznanie dlho čakať.

Spoločným menovateľom Fulierovej prác je, podľa môjho názoru, snaha              o vizuálne zachytenie magickosti okolitého sveta, ktorý sa počas sústredeného počúvania hudby zastaví a tento koncentrovaný okamih je schopný prenosu do jedného obrazu. Tendencia prepájania hudby a vizuálneho prejavu má v krajinách bývalého Československa rozmanitú tradíciu – od etnografickej až po surrealistickú, od konceptuálneho po akčné umenie. V autorkinej tvorbe však nemožno nezachytiť vplyv váchalovského grafického prejavu a českej modernej grafiky vôbec – preto tvorí na Slovensku tak ojedinelý zjav, nezaraditeľný do tradičných súradníc našich dejín. Pritom to spojenie existuje a jeho pomenovanie sa ponúka už pri zbežnom pohľade na jej práce od 70. rokov. Milan Adamčiak, oddeľujúc túto fázu od jej ranej tvorby, napísal: „jednoznačnosť línie, zmysel pre dôležitosť detailu a jeho funkčnosť i v živote najobyčajnejšieho človeka či lokality, v kultúre národa a ľudskej civilizácie vôbec, viedli Květu Fulierovú k zmene svojej optiky, k akcentu práve na detail, k zaujatiu pre model pars pro toto.“ (Premeny hudby. In: Metamorfózy hudby. Bratislava 2008, s. 102) Vystihol podstatu vplyvu konceptualizmu na jej diptychy – fotografické zaznamenanie hudobného okamihu (napríklad počas koncertu) je postavené do kontrastu s (väčšinou) abstraktným grafickým listom povahy až imaginatívnej drobnokresby, čím sa v ňom podporí dĺžka časovej línie. Vzniká tak paradoxný dojem, že fotografia je tá, ktorá anti-futuristicky zaznamenáva „len“ statický záber a výtvarné dielo je to, ktoré sprostredkúva dej (vrátane deja priebehu svojho vlastného vzniku). Nemusí sa nevyhnutne jednať o hudbu, v mnohých fotografiách je, možno aj necielene, ako súčasť nájdeného motívu mimovoľne prítomný aspekt zvuku.

Vo Fulierovej tvorbe sa lyrika vnútorných pochodov spojených s intenzívnou láskou k hudbe a k jej počúvaniu neuzatvára do seba, ako je tomu často u autorov, ktorí nadhodnocujú svoje citové prežívanie (aj vlastného) umenia nad jeho prístupnosť a čitateľnosť pre diváka. Naopak, jej zážitok je priznaný a konkrétne atribuovaný svojmu zdroju: vo väčšine prípadov, veľmi originálne, ide o odfotografovanú televíznu obrazovku. Toto fetišisticky pôvabné gesto nás metaforicky vracia do veku pred technickou reprodukovateľnosťou obrazu – treba si tu uvedomiť, že v období pred rozšírením videa a internetu (a obzvlášť ešte pred rokom 1989) mala televízna obrazovka často jedinú reálnu sprostredkovateľskú hodnotu vizuálnej a zvukovej informácie mimo živých predstavení. Zo strany Fulierovej však, samozrejme, ide aj o prijatie irónie a absurdnosti svojho gesta – to ju opäť spája s Kollerom, u ktorého sa vážne mienené s recesiou niekedy dalo len veľmi zťažka oddeliť.

Táto výstava pozostáva predovšetkým z výberu diptychov, ktorých vyvážený rytmus určujú rovnocenné dvojice fotografií a grafických listov. Pre zasvätených je známe, že väčšinu z dnes už pomaly svetoznámeho cyklu „UFO – kultúrnych situácií“ Júliusa Kollera odfotografovala práve Květoslava Fulierová – v odbornej literatúre však jej autorský podiel nie je docenený. Preto sme ako appendix výstavy, ako bonus, vybrali sériu menej známych portrétov Júliusa Kollera. Nemali by sme zabúdať, že patria aj do kategórie rodinných, a to neznamená bezvýznamových. Z oboch strán ukazujú krehkú duchampovskú hranicu ready made – hranicu slobodne prekračovanú oboma smermi – čo je taktiež charakteristickým rysom tvorby oboch autorov.

Richard Gregor

Bratislava, 7. decembra 2011