Martin Martinček (1913 – 2004) prestál takmer neuveriteľné životné peripetie – aj preto sa začal intenzívne venovať fotografovaniu až vo svojom zrelom veku, pred a po päťdesiatke. Jeho fotografie však takmer okamžite upútali pozornosť.

Nad väčšinou svojich súčasníkov totiž vynikal precízne formulovaným a predovšetkým dôsledne realizovaným fotografickým programom. Podľa vlastných slov chcel postupne vytvoriť „výtvarný slovník liptovskej krajiny“. Táto lexikografická metafora znamenala toľko, že autorovým zámerom bolo priniesť fotografickú výpoveď o vymedzenom okruhu skutočnosti, teda o rodnom Liptove, avšak na rôznych štruktúrnych úrovniach, v rozpätí od mikrosveta až po makrosvet – teda od elementárnych prírodných štruktúr, z ktorých tento vymedzený okruh pozostáva, cez špecifickú geomorfologickú štruktúru krajiny, v Martinčekovom podaní predovšetkým už poľudštenej, ľudskou prácou poznamenanej prírody, až po typické sídelné štruktúry a život v nich. Postupne tak vznikala nie iba fotografická, ale stále viac univerzálna, vizuálna encyklopédia Liptova. Autor pritom vychádzal z predpokladu, že človek, žijúci na jednom mieste, je po stáročia ovplyvňovaný svojím bezprostredným okolím a že jednotlivé súčasti tohto okolia pôsobia na jeho životné prejavy. Aj preto mu mohla stupňovitá štruktúra horských polí pripomínať štruktúru zrezaného dreva.

Vďaka tomu, že „človek začal vytvárať podobu krajiny a prijímať podobu od nej“, mohla podľa básnika Milana Rúfusa, (jeho predslovy a verše niekoľkokrát sprevádzali najvýznamnejšie Martinčekove fotografické publikácie) vzniknúť „zvláštna symbióza krajiny a ľudí, vzácna rudimentárna jednota štýlu, osobitný mýtus, na ktorý rezonujeme“. Títo ľudia, žijúci v symbióze so svojou krajinou, však zároveň predstavovali „svet na odchode“, nie iba preto, že civilizačný pokrok pôsobí ako prírodný zákon, ktorý možno na čas zadržať, no nikdy nie celkom zastaviť. Svetom na odchode bol predovšetkým svet životných hodnôt, ktoré títo ľudia zastávali. Ten sa strácal pod náporom z veľkej časti vynútených spoločenských zmien v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ktorých dôsledkom bola okrem iného aj sekularizácia ľudského života. Tým, že niektorí slovenskí fotografi na miznúce hodnoty upozorňovali, tak ich viac či menej vedome aj bránili. Medzi nimi na prvom mieste Martin Martinček. On sám bol tiež postihnutý týmito zmenami a cítil sa byť spriaznený so spoločenskými outsidermi, ktorí žili vo vzdialených slovenských horách, kde neboli tak na očiach bdelým strážcom nového spoločenského poriadku.

Martinčekova dôslednosť a dlhodobé spolužitie s ľuďmi a prírodnými živlami viedlo k akémusi oduševneniu (animizácii) všetkého, čo fotografoval, či už to pochádzalo zo živej, lebo neživej prírody. Jeho tvorba má mýtotorný rozmer, ktorý sa vzťahuje nielen na fotografie prírodných živlov, ale aj na zábery liptovskej krajiny a života jej obyvateľov. Jeho fotografie úzkych, terasovitých polí a pastvín, hlbokých brázd poľných ciest vďaka náležitému, väčšinou nízkemu bočnému osvetleniu a zvolenému uhlu snímania, ktorý potláča panoramatický horizont a zvýrazňuje samotnú štruktúru krajiny, pôsobia antiiluzívne do tej miery, že to miestami až odporuje zákonitostiam fotografického zobrazenia. Ich vizuálna naliehavosť priam zvádza k metaforickým vyjadreniam a preto inšpirovali viacerých slovenských básnikov.n>

Martinček si vo svojej „vizuálnej encyklopédii Liptova“ nevšíma len celkový reliéf krajiny, ale aj jej zákutia, poznačené ľudskou prítomnosťou. Fotografuje nielen obytné súbory ale aj ich detaily. Niektoré zábery dreveného náčinia alebo polotovarov, rozvešaných po vonkajších stenách dreveníc, svedčia o tom, že Martinčekovi nebola vzdialená ani súdobá poetika asambláže a akumulácie objektov. Osobitnú pozornosť venuje cintorínom slávnostne vyzdobeným počas Dušičiek, alebo naopak opusteným, takmer zaplaveným vysokou trávou, so zabudnutými náhrobkami a prícestnými krížmi. Deštrukciou poznačené znaky pominuteľnosti človeka zvykli byť častým námetom imaginatívnej fotografie. Martinček ich však zapája do širšieho kontextu – krajinného a ľudského. Jeho krucifixy a svätci sú skôr zabudnutí „svätí za dedinou“ – obnažené dutiny liatinových svätcov a anjelov akoby vyjadrovali vyprázdnenosť zmyslu ich existencie. Takisto zábery zo života vrchárov neboli len korisťou fotografických výprav za malebným motívom, ale boli výsledkom opakovaných stretnutí s nimi a dôverného vzťahu, ktorý fotograf s nimi postupne nadviazal. Vzniknuté súbory boli akýmisi dlhodobými reportážami, fotografickými (a niekedy aj textovými, ako o tom svedčia viaceré vydané aj nevydané knižné projekty) záznamami z týchto stretnutí, kde náprotivok nie je iba fotografovaným objektom, ale spolubesedníkom fotografa pri opakovaných dialógoch. Odtiaľ tie bezprostredné gestá, smerujúce priamo k divákovi, tak ako na priestorovo iluzívnych obrazoch starých majstrov, odtiaľ živá, premenlivá mimika na ich tvárach, poznačených „slávnym tetovaním bojovníkov“ (Milan Rúfus). Martinček naozaj ako Jan van Eyck mohol povedať, že tu s nimi bol. V tom spočíval podstatný rozdiel medzi ním a jeho súčasníkmi či početnými nasledovníkmi.

Aurel Hrabušický