Keď chcem hovoriť o krajinárskej fotografii Martina Kleibla, musím sa vrátiť trocha dozadu k jeho projektom počas štúdií. Z jeho semestrálnych prác krajinársky orientovaných spomeňme jeho multiply dražoveckého kostolíka alebo pamätníka v Banskej Bystrici, v tej dobe tieto fotografie boli zaujímavé a inšpirujúce.

Práca v krajine pokračovala v hľadaní spôsobu zaznamenania cesty z bodu A do bodu B a jej spojenia do jednej dlhej fotografie. Tu už zohrával rolu nielen priestor, ale aj čas. Táto poloha fotografie je blízka aj chápaniu krajiny, ktorá sa u diváka odohráva pri cestovaní dopravným prostriedkom. Pre toto experimentovanie stále zostáva priestor na pokračovanie.

        K dokumentárnej fotografii krajiny sa Kleibl dostal na tvorivej dielni projektu Slovensko a tam začala aj jeho kariéra dukumentaristu. V takto orientovanom dokumente pokračoval aj v súbore o „národne cítiacich“ občanoch a o voľbách, čo mu vynieslo účasť v knihe Vyvolaní vyvolení. Najviac času však venoval výskumu svojho rodiska sídliska Petržalky, z čoho vytvoril svoju fotografickú bakalársku prácu, a napísal viacero článkov.

        Petržalka sa stala námetom aj pre jeho diplomovú prácu. Kleibl predstavil panelák v ktorom býva, cieľavedomo zmapoval život v obývačkách svojich susedov a dokonca interaktívne sprostredkoval nahliadnutie do intimity jednotlivých rodín. Toto svoje výskumnícke nadanie potvrdil aj nedávno, vydaním turistického sprievodcu po Petržalke, keď mravenčou prácou zhromaždil informácie o jednom z najväčších komunistických sídlisk. Ako rodený Petržalčan nám ho predstavil s nadšením človeka, ktorý tam prežil svoje detstvo. Jeho ďalšou veľkou láskou bola Lúčnica s ktorou „chodil“ po celom svete a my len v PF-kách sme sa dozvedali, že ho uháňala po všetkých krajinách všetkých kontinentoch. Folklórny súbor, v ktorom tancoval, ho naučil vážiť si archetypy a jedinečnosť nášho regiónu, čo sa neskôr odzrkadlilo v natáčaní videí pre seriál TV SME „Nehaňte ľud môj“.

        Vo svojich výskumoch Martin Kleibl pokračuje aj svojou teoretickou doktorandskou prácou, ktorá sa venuje krajinárskej fotografii na Slovensku v 19.-tom a na začiatku 20. storočia. So zanietením sa prehrabáva v archívoch a depozitoch galérií a múzeí a skúma, čo nám odkázali predošlé generácie vo fotografii.

        A takto sme sa dostali k samotnej výstave, pretože výskum krajinárskej fotografie hlavne 19. storočia, často inšpiroval Kleibla k foteniu súčasnej krajiny, kde ctíme odkazy napríklad na fotografie Tatier priekopníka Karola Divalda. Okrem fotografie Klieblové obrazy odkazujú aj na maľbu tohto obdobia, ktorej pokojná atmosféra sa prenáša aj do jeho fotografií. Ako príklad uvádzam fotografiu opekačky pri Dunaji, alebo golfového ihriska na pozadí borovicového lesa na Záhorí.

        Atmosféra fotografie slávnostného nedeľného popoludnia pri Dražoveckom románskom kostolíku mne osobne pripomína obraz Georgesa Seurata – Ostrov Grande Jatte. Motív kostolíka v Dražovciach sa u Martina objavuje viackrát. Toto mystické miesto, nabité historickými odkazmi na Veľkú Moravu sa často stalo východiskovým bodom našich tvorivých dielní. V Kleiblových fotografiách nachádzame iné ponímania krajiny, ako sme na ňu zvyknutí z idealizujúcich propagačných, pohľadnicových a kalendárových záberov, alebo naopak zo snímkov zobrazujúcich kontrasty a absurdity dnešného sveta. Ide mu o subjektívny pohľad na súčasnú slovenskú krajinu a v zdanlivo banálnych kompozíciách a situáciách hľadá detaily, ktoré dávajú ďalšie rozmery a významy. Akousi podkapitolou výstavy, sú fotografie v ktorých reflektuje konceptuálnu tendenciu vo výtvarnom umení, ktorá sa pohráva so vzťahom zobrazované – zobrazené. Divákovi predkladá krajinu, ktorá je ponorená do hmly a je na divákovi, aby dešifroval zahalené veci, alebo len tak prijal tajomstvo, ktoré hmla ukrýva. Pozorovateľ je konfrontovaný s tým čo zobrazené je, ale zobrazené vlastne nie je. Len tí najzainteresovanejší diváci dokážu dešifrovať, že po rozplynutí hmly by sme videli bratislavský Kamzík, alebo Poľanu nad Hriňovou.

      Martin Kleibl nazerá na slovenskú krajinu s pokorou, s uvedomením si jej jedinečnosti, historických súvislostí a s úctou k človeku a prírode.

Ľubo Stacho