Spomienky ktoré sa nedajú zbúrať.

Peter je môj kamarát. Starý kamarát. Kamarát sused. V detstve býval v dome oproti, v Slubečke na Kozej ulici.

V tom čase sa svietilo v meste ešte aj plynovými lampami a do pivárne na rohu vozil sudy konský povoz. Autá na uliciach skoro neboli. Ulice patrili detským hrám a chodníky chodcom. Hrad nemal strechu a podhradie spolu so sinagógou a Vydricou ešte stálo a chátralo. Chátralo, lebo staré malo ustúpiť novému. To bola krajina nášho detstva. Miesto stretnutí v tajomných zákutiach starého mesta. A potom prišli 60 roky, roky novej vlny nie len vo filme ale aj v hudbe, literatúre, výtvarnom umení a fotografii. A prišli aj Rusi. 21. augusta 1968 zaplnili Bratislavu tanky. A Peter začal fotiť a fotiť už na šťastie neprestal. Na nešťastie tanky zostali ale život nezastal. Bratislava bola mestom aj miestom hudby. Hudba sa dala rušiť, vypnúť no nedala sa zbúrať. Korzo a koncerty stále fungovali. Véčko žilo svoj život, ktorý bol zároveň aj našim životom. V tom čase začal hrať na Hamond večne fajčiaci mladý muž. Hral fascinujúco až mrazivo. Hral vášnivo. Hral nezabudnutelne. V hudobnom živote tých čias bol Marian Varga logom a hudba Mariana Vargu hymnou celej generácie. Bola ódou na radosť a smútok zároveň. Peter bol na šťastie pri tom. Fotil so zaujatím a dôslednosťou. Fotil život našej generácie. Preto sú fotografie Petra Procházku viac ako dobovým dokumentom. Fotografie Petra Procházku sú spomienkami, ktoré sa nedajú zbúrať. Peter Horváth