Odlišné svety. Mladá súčasná fotografia juhovýchodnej Európy

Lana Bregar | Jaka Bulc | Dejan Clement | Mia Ćuk | Vedad Divović | Ibro Hasanović | Sanja Knežević Jovanović | Andrea Palašti | Tina Umer

Kurátor: Jasna Jernejšek

19. apríl – 25. máj 2017

Odlišné svety, štvrté pokračovanie

Tento rok sme mohli byť svedkami štvrtého pokračovania súťaže a skupinovej výstavy Odlišné svety. Prostredníctvom nej Photon – centrum súčasnej fotografie – úspešne pokračuje vo svojej iniciatíve Súčasná mladá fotografia, ktorá (s pomocou zúčastnených expertov) podporuje, hodnotí a prezentuje mladých a budúcich umelcov do 35 rokov pohybujúcich sa v oblasti súčasnej umeleckej fotografie. Ako aj v predošlých ročníkoch sa súťaž snaží propagovať diverzitu, odlišnosť a kritické myslenie.

Druhý ročník súťaže je otvorený pre región západného Balkánu (vrátane Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Srbska, Čiernej Hory, Kosova a Macedónska). Skupinová výstava Odlišné svety 2016 predstavuje diela deviatich umelcov a fotografov zo štátov bývalej Juhoslávie a prostredníctvom nich poskytuje prehľad o najnovších trendoch súčasnej fotografie v regióne.

Umelcov vybrala medzinárodná porota v zložení: Sophia Greiffová (FotoDoks, Mníchov) Jasna Jernejšek (Photon – Centrum súčasnej fotografie, Ľubľana), Lino Plavčak (Kino Šiška, Ľubľana) a István Virágvölgyi (Robert Capa Center, Budapešť).

Rovnako ako predchádzajúce projekty ani to súčasné pokračovanie Odlišných svetov nemalo určenú tému. To sa jasne prejavilo v rozmanitosti prijatých diel, v ich originálnych prejavoch a poetike, ako aj v použití rôznych fotografických postupov a postupov súvisiacich s fotografiou a technikou. Zo silnej konkurencie pozostávajúcej z takmer sto projektov si porota vybrala deväť originálnych, pričom nemali takmer žiaden spoločný menovateľ, s výnimkou geografickej polohy. Medzi vybranými dielami sú dlhodobé konceptuálne projekty, dokumentárna činnosť a rozprávania (reálne alebo fiktívne). Pokiaľ ide o ich obsah, všetky diela – niektoré pozerajúce von do svojho okolia, iné sa obrátili smerom dovnútra, do osobného sveta – predstavujú jedinečný pohľad na súčasnú spoločenskú realitu a sebareflexiu umelcovho postavenia v ňom.

Mgr. Jasna Jernejšek

Lana Bregar: Stratené a nájdené, 2016

Sériou fotografii Stratené a nájdené Lana Bregar vytvára krajinu svojej fantázie. Verí, že príroda je nad všetkými svetskými vecami, mimoriadne vzácna a cenná. Kombinuje fotografie prírody (lesov, stromov alebo trávy) a ľudských bytostí (autoportréty) s cieľom zdôrazniť napätie medzi nimi, ako aj predvídať ich budúcnosť. Príroda ako zaoblená entita je nad všetkými konkrétnymi živými bytosťami, avšak ľudské bytosti kontrolujú budúcnosť prírody, a teda aj svoju vlastnú. Séria opisuje umelca a jeho hľadanie neznámych identít a priestorov, ktoré môžeme nájsť v šírom svete.

Lana Bregar (1998) je mladá fotografka a filmárka, momentálne dokončuje štúdium na strednej škole fotografie a dizajnu v Ľubľane. Žije a pracuje v Grosuplje, Slovinsko.

Jaka Bulc: Steelerton, 2015 – doposiaľ

Steelerton je zatiaľ stále prebiehajúci projekt pomenovaný po imaginárnom mieste inšpirovanom skutočným slovinským mestom Jesenice. Podobne ako mnohí ďalší fotografi sa Bulc cítil obmedzený priestorovými a časovými rámcami svojich diel. Preto sa vydal na misiu fotografovať motívy, ktoré by mali úplne univerzálny vzhľad bez väzby na miesto a čas. Mesto sa ukázalo ako pomerne filmové, a keďže má umelec osobnú väzbu na mesto, práca sa zaoberá nostalgiou, tiež miestnymi sociálnymi a demografickými problémami. Jesenice je hraničné mesto. Bývalé priemyselné centrum, ktoré sa spustilo, dodnes ostalo v neustálej ekonomickej transformácii. Bývalé pohraničné mesto, ktoré v istom zmysle predstavuje hranicu EÚ; mesto emigrantov z bývalej Juhoslávie, ktorí založili jedinečnú miestnu komunitu. Séria Steelerton sleduje myšlienku používania univerzálnych snímok na rozprávanie špecifického príbehu konkrétneho miesta. Súčasné postindustriálne mesto, ktorého skutočný pôvod je len čiastočne odhalený, slúži iba ako pozadie pre fotografický prieskum osobných spomienok a ducha mesta prostredníctvom konglomerátu dokumentárnych, inscenovaných a nájdených fotografií.

Jaka Bulc (1989) vyštudoval kulturálne štúdiá na fakulte spoločenských vied v Ľubľane. Pracuje ako fotograf na voľnej nohe, prekladateľ a spisovateľ. Žije a pracuje v slovinskom Blede.
jakabulc.com

Dejan Clement: Umelec je mŕtvy, 2016

Projekt Umelec je mŕtvy je komplexnou tvorbou zmiešaných médií, ktorá zahŕňa video, peformance, inštaláciu,živú interakciu a fotografiu. Avšak v tejto súvislosti je prezentovaná vo forme série dokumentárnych fotografií. Umelec používa proces tvorby na skúmanie rôznych sociologických a psychologických aspektov smrti vo svete umenia, ktorá je zvyčajne obrovským zlomovým bodom pri vytváraní mýtuumelca. Clement zhromažďuje správy médií o mŕtvych umelcoch, a tým sa vystavuje v rôznych situáciách a vytvára rôzne scenáre svojej vlastnej smrti. Každý artefakt sa skladá z troch častí: fotografie mŕtveho umelca, oficiálnej pitevnej správy a novinového článku.

Dejan Clement (1989) absolvoval maliarstvo na Akadémii výtvarných umení v Belehrade. Od roku 2008 aktívne tvorí a vystavuje. Žije a pracuje v Belehrade v Srbsku.

Mia Ćuk: Eikaiwa, 2014 – doposiaľ

Asi pred dvoma rokmi začala Mia Ćuk učiť na jednej zo škôl Eikaiwa patriacej do siete súkromných škôl anglického jazyka v Japonsku. Prijala firemnú politiku, nízke mzdy a pravidlá neosobnej komunikácie, aby odhalila mechanizmy školy – inštitucionalizáciu jazyka, kultúrne klišé a skrytá politika. Pracovala v ambivalentnom prostredí Skype, kde sa riadila predpísanými scenármi a správaním, napríklad neustále prítomným pozitívnym postojom a prehnaným nadšením. Systém škôl Eikaiwa je navrhnutý tak, aby vynuloval skutočnú identitu študentov a učiteľov prezývkami a spoločnými diskusnými témami. Tiež sa pokúša umlčať akékoľvek kritické názory a priestory, v ktorých sa uskutočňujú hodiny, udržiavať úplne neosobné. Napriek vyžadovaného dištancu umelkyňa pozorne sledovala a zdokumentovala detaily súkromných priestorov svojich študentov. Vďaka týmto detailom si Ćuk všimla spôsoby sebareflexie a rozmýšľala o identite jej anonymných partnerov.

Mia Ćuk (1988) je absolventkou Akadémie umení v Novom Sade a je držiteľkou magisterského titulu vo fotografii z University of Westminster v Londýne. Jej umelecká prax sa zameriava na zbieranie krátkych a prechodných okamihov, každodenných rutín a zvykov. Žije a pracuje v Novom Sade v Srbsku.

www.miacuk.net

Vedad Divović: Ježiš, Juhoslovania a stvorenie sveta, 2016

Séria fotografií Vedada Divovića s názvom Ježiš, Juhoslovania a stvorenie sveta je subjektívnym záznamom cesty cez sedem novovzniknutých štátov bývalej Juhoslávie.

Fotograf cestoval po celej oblasti, v ktorej takmer pol storočia vládla kolektívna národná identita, a zameral sa na hraničné územia, ktoré delia obyvateľov a vytvárajú nové identity založené na etnickom rozdelení a nenávisti. Práca vo forme knihy fotografií pozostáva z kombinácie portrétov, metaforických obrázkov krajiny, architektúry a snímok z ulice. Dokopy prezentujú životné podmienky v týchto miestach a upútajú pozornosť diváka tým, že zámerne rozostria líniu medzi zvyškami minulosti a prítomnosťou. Kniha pracuje s celým regiónom, ako by to bol ešte stále jeden celok – bez ideologického rozlišovania a (bezprostredných) titulkov, ktoré by objasnili pôvod konkrétnych fotografií.

Vedad Divović (1991) absolvoval štúdium fotografie na Univerzite aplikovaných vied v nemeckom Bielefelde. Od roku 2010 pôsobí v oblasti umenia a fotografie. Žije a pracuje v Hamburgu v Nemecku.

Ibro Hasanović: Čierne kroniky, 2014

Séria Čierne kroniky je založená na sekcii článkov o zločinoch z archívu fotografií bosnianskeho denníka Oslobođenje. Porovnáva nápadné podobnosti v motívoch a kompozícii novinových článkov o zločinoch. Hasanovič odhalil zjavnú podobnosť vo vizuálnom zobrazovaní obetí, podozrivých a bezpečnostných orgánov v masmédiách, ktoré majú za následok psychotickú propagandu a strašidelný obraz dnešnej spoločnosti. Séria fotografií však môže mať aj kinematografické prvky. Fotky zbraní namierených na diváka a zamaskované špeciálne jednotky vytvárajú napätie svojou familiárnosťou. Súčasná pop kultúra, bez ohľadu na to, či ide o filmový priemysel v Hollywoode alebo o masmédiá, používa tie isté stereotypy, napr. obraz policajta, ktorý má oblečenú čiernu kuklu a vedie spútaných zločincov. Okrem toho sú tieto obrazy tvorené v rámci politického diskurzu, ktorý uprednostňuje silne výkonné a autoritárske zobrazenie. V každodennom živote sa prejavuje ako presvedčenie, že v spoločnosti, v ktorej je zločin všadeprítomný, môže zaručiť bezpečnosť svojich občanov iba polícia.

Ibro Hasanović (1981) študoval dizajn výrobkov na Akadémii výtvarných umení v Sarajeve a súčasné umenie a film v Le Fresnoy – Studio National des Arts Contemporains vo Francúzsku. Vo svojej práci sa zameriava na otázky týkajúce sa histórie, kolektívnej pamäte a osobných archívov. V súčasnosti žije a pracuje v kosovskej Prištine.

www.ibrohasanovic.com

Sanja Knežević Jovanović: Rodinné záežitosti, 2010 – 2011

Vo svojom dlhodobom projekte Rodinné záležitosti skúma Sanja Knežević Jovanović fenomén dohodnutých manželstiev vo vidieckych oblastiach Srbska, kde sa postupne vyľudnilo niekoľko dedín. V snahe nájsť si lepší život sa ženy často sťahujú do miest a nechávajú za sebou osamelých mužov. Unavený z hľadania srbských žien, ktoré by boli ochotné sa presťahovať do bohom zabudnutých dedín, sa často obracajú na albánskych dohadzovačov, ktorí si dajú dobre zaplatiť za úspešné stretnutie. Starí mládenci, väčšinou štyridsiatnici, tak majú šancu nájsť si ženu. Aj keď zvyčajne nie sú bohatí, a teda schopní zaplatiť za stretnutie bez predaja časti svojho majetku. Fotografka dokumentuje proces dohadzovania, pri ktorom je obvykle komunikácia zredukovaná na reč tela, lebo pár nehovorí spoločným jazykom. Samozrejme, sú tam aj iné odlišnosti, napríklad náboženstvo či vekový rozdiel, muži sú zväčša podstatne starší ako ženy. No séria zobrazuje, ako je možné aj napriek takýmto rozdielom koexistovať.

Sanja Knežević Jovanović (1984) je dokumentárna fotografka, zameriava sa na dlhodobé sociálne projekty, ktoré zdôrazňujú spoločnú ľudskosť. Vyštudovala fotografiu na Fakulte užitého umenia v Belehrade v roku 2008. Žije a pracuje v Belehrade v Srbsku.

Andrea Palašti: Domáci tréning – Nákupný zoznam, 2013 – doposiaľ

Domáci tréning je prebiehajúca práca skladajúca sa z viacerých individuálnych tréningov. Andrea Palašti ich chápe ako komunikačné cvičenie a rutinný tréning, ktorý možno ľahko absolvovať s minimálnymi nárokmi na vybavenie, čas a námahu. Navyše, aby bolo možné pozorovať istý fenomén v každodennej rutine, môže byť výskum vykonávaný v akejkoľvek domácnosti, či už s ostatnými rodinnými príslušníkmi alebo aj bez nich. Tieto tréningy sú humornou analýzou histórie, identity, pohlavia, ekonomiky a politických problémov, a zároveň využíva spoluprácu a kurátorské impulzy. Rozličné činnosti sú dokumentované fotoaparátom, v prípade série Nákupný zoznam je touto činnosťou písanie si nákupného zoznamu, zoznamu vecí, čo treba kúpiť na každý deň. Palašti zbiera tieto zdanlivo bezvýznamné dokumenty a robí z nich archív každodenného života.

Andrea Palašti (1984) má magisterský titul vo fotografii z Akadémie umení na univerzite v Novom Sade a titul PhD v teórii umenia a médií z Univerzity umení v Belehrade. Vo svojej práci, v ktorej sa často prelínajú hranice umelecké a kurátorské, sa zameriava na výskumné a výstavné postupy, ktoré experimentujú s archívmi, metodikami a kontextuálnymi aspektmi umenia. Žije a pracuje v Novom Sade v Srbsku.

Tina Umer: Domov (Obrázky spomienok), 2016

V snahe preskúmať koncept domova a domácnosti sa Tina Umer rozhodla vytvoriť fotografický obraz súčasnej slovinskej Istrie, odľahlého regiónu, kde žila ako dieťa. Snažila s vytvoriť svoju vlastnú vizuálnu stopu v oblasti. Fotografie pôsobia ako ozvena jej detstva, sú plné emócií a spomienok na špecifické miesta a udalosti. Fotografie sú súčasťou usporiadanej výstavy, ktorá má byť aj hravá a nejasná (ako sú zvyčajne spomienky a pocity), ale má aj ostať konzistentnou. Autorkin pohľad na región je teda veľmi špecifický a osobný, je veľmi odlišný od obvyklej predstavy nadobudnutej z reklám cestovných kancelárií prezentujúcich pobrežie Jadranského mora a miestne vínne cesty.

Tina Umer (1991) absolvovala štúdium vizuálnej komunikácie na Vysokej škole výtvarných umení v Ľubľane. Od roku 2010 pracuje ako fotografka a vystavuje. V súčasnosti žije a pracuje v dánskej Kodani.